História

„DEDICTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM PANE“

História urbariátov sa začala za čias Márie Terézie. V januári 1767 bol vydaný tzv.„milostivý urbár“. Nariadenie Márie Terézie uvádzalo do určitého pomeru  dávky a povinnosti poddaného voči jeho zemepánovi s rozsahom pôdy, ktorú užíval. Urbár bola kniha, v ktorej boli zapísaní poddaní, pracujúci na poliach a lesoch panstiev.

Podľa urbára bol napríklad poddaný hospodáriaci na jednej usadlosti povinný odpracovať pre svojho zemepána 52 dní so záprahom , alebo 104 dní pešo. Želiari s domom boli povinní odpracovať na panskom 18 dní , bez domu 12 dní ročne. Za „domový grunt“ – záhradu a pozemok , na ktorom stál dom platili zemepánovi 1 zlatý ročne. Ďalej boli poddaní povinní odvádzať svojmu zemepánovi deviatok a cirkvi desiatok z úrody, okrem toho rôzne naturálne dávky ( 2 sliepky, 2 kohútov, 12 vajec a holbu masla a pod.).Také boli podmienky života pred 250 rokmi aj obyvateľov žijúcich na území  našej obce Poľov.

Zásadná zmena v urbárskych pomeroch nastala v roku 1848 v dôsledku revolučných udalostí. Poddaný sa stal z urbárskeho zaviazaného poddaného voči pánom, plným vlastníkom nehnuteľností, ktoré užíval.  V roku 1853 bol vydaný tzv. urbársky patent, ktorým sa úplne zrušil doterajší urbársky pomer voči zemepánovi, urbárnici sa stali i právnymi vlastníkmi poddanskej pôdy.